autori (2x):
MILAN MIHAĽKO & MILAN MIHAĽKO ml.
Retrospektíva - výstava pri príležitosti nedožitých 60-tych narodenín (1998)
„Tak ako básnik verí sile svojho slova, ja verím sile obrazu.“ Úprimné vyznanie grafika a maliara Milana Mihaľka. Hlboká viera v umenie, odhodlanie slúžiť mu. Vediac, že kto dáva, dostáva.
Milan Mihaľko začína svoje výtvarne snaženie na propagačnom oddelení v podniku Chemlon. Užitá grafika sa stáva súčasťou jeho pracovnej náplne. Túžba maľovať a tvoriť je preveľká. Rodina, stavanie domu, práca a túžba. Pritom kdesi úplne na začiatku obdiv ku grafickým dielam V.Hložníka, A.Brunovského a F.Kráľa.
Diaľkové štúdium výtvarnej výchovy v Košiciach nasmeruje mladého muža s citlivou dušou na nevychodenú cestu umenia. Ocenenia v grafickej tvorbe na Výtvarnej Dubnici v rokoch 1963-65 mu pootvoria dvere do povedomia slovenskej výtvarnej kritiky a umožnia cestu do Slovenského zväzu výtvarných umelcov. Jeho čierno-biele kresby a grafiky sa objavujú na stránkach novín a časopisov (Košické kultúrne rozhľady, Nedeľná pravda, Život, Podvihorlatské noviny...). Nádejný grafik, cítil sa ním byť, však podvedome inklinuje k farbe, ktorá sa stáva súčasťou jeho grafických listov tlačených z polystyrénu. Ich abstraktnosť, čistota tvarov a hravosť svedčia o talente autora i jeho odvahe experimentovať. Línia ako taká absentuje, ale silná, tmavá farba sa objavuje v maľbe. Obkresľuje kubistickým rukopisom jednotlivé farebné plochy a vytvára figúry, stromy a dedinskú architektúru. Dodáva obrazu hĺbku a zjednocuje kompozíciu. Svieži temperament autora sa nezaprie ani v kombinovaných technikách. Pastózne členenie obrazu s použitím pieskovej masy dodáva obrazu plasticitu, zemitú hutnosť a sviežu hravosť (Portrét s čiernymi vlasmi, 1971). Prekvapivo silné sú abstraktno-expresívne maľby temperou z konca 60-tych rokov (Biele kríže I-VI, 1968). Ich farebná a kompozičná zrelosť svedčí o rýchlom napredovaní a veľkom talente tohto skromného, tichého človeka, duchovne však prekypujúceho energiou a senzitívnosťou.
Zo začiatku sedemdesiatych rokov sa do popredia dostáva olejomaľba realizovaná špachtľou, tematicky a farebne blízka tvorbe Bazovského. V grafickej tvorbe autor upúšťa od jednoduchých tvarov. Vo svojich linorezoch a drevorezoch objavuje čierno-bielu, značne roztrieštenú a nepokojnú plochu, ktorú konkretizuje dynamickou, ostrou líniou. Možno je to predtucha spútanosti obdobia, ktoré sa odzrkadľuje v maľbách z konca 70-tych a začiatku 80-tych rokov. Násilná angažovanosť, mŕtvy realizmus krajín a neprecítené figurálno-pracovné motívy. Iba ojedinele ženské akty a témy materstva stvárnené v ružovo-červených tonoch sú maľované s nehou a citom. Akoby potvrdzovali názor, že maliarska tvorba Milana Mihaľka vnímavejšie reaguje na citové stavy umelca ako grafika. Tá je ustálenejšia a vyrovnanejšia. Perfektne kompozične zvládnuté kolorované drevorezy 80-tych rokov pôsobia upokojujúco. Členitosť čiernej a bielej sa stmeľuje na kompaktnejšiu čiernu plochu, ktorú pretkáva už krehkejšia arabeska popisujúca motív.
Maliarske nadšenie i maximálnu slobodu prejavu a hľadania vidíme a nachádzame v dielach 90-tych rokov. Autor končí profesiu propagačného grafika v Chemlone a stáva sa maliarom v slobodnom povolaní. Dom, stromy i dve deti už odrástli a žijú svojím životom. Túžba z mladosti neobmedzene tvoriť, venovať svoj čas a vyzretý intelekt umeniu sa stáva realitou. Tematicky sa autor venuje krajine a žene. Obidve rozoberá v duchovnej a materiálnej rovine. Žena prekypujúca fyzickou krásou, silou, temperamentom ako krojovaná tanečnica a žena ako metafóra nálad, citov a čistoty. Podobenstvo nehy, pokoja, súmraku, rána, jari. Žena ako pocit. Farebnosť týchto preduchovnelých obrazov plná pastelovej harmónie pôsobí nežne a bezbranne. Autor využíva novú techniku plastického podkladu „tušenej maľby“, ktorú prekrýva videným motívom plným poézie. Naproti tomu tanečnice hýria farebnou pestrosťou a dynamickým rokopisom. V posledných dielach tanečníc autor abstrahuje tému. Zdôrazňuje farebný dojem a pohyb tanca. Sú to majstrovsky zvládnuté maľby plné náboja a sily (V zajatí vetra, 1995).
90-te roky využíva autor na veľký rozmach v maliarstve. Grafická tvorba sa zrazu dostáva do úzadia. Je to obdobie nového hľadania výtvarných výrazových prostriedkov a hľadania krajiny: „Mňa momentálne zaujíma krajina“. Jej videná podoba zrazu ustupuje pred vnútornou, jemnozrnnou a nadčasovou. Objavená technika vzťahu akrylovej a olejovej maľby umožňuje autorovi posunúť obraz do zúženej farebnosti: „Aj svoju farebnú škálu som si už našiel“. Belaso-okrová krajina sa spriezračňuje, mizne v hmote, ale silnie v dojmoch. Maliar maľuje bezbrannú krajinu s citlivou dušou. Maľuje oltáre útechy a túžby po zmierení. Preto nikdy nezabúda na človeka: „Dosť dobre si neviem predstaviť krajinu bez prítomnosti človeka v nej“. Mystická stopa, ktorá zostáva v prírode po živom tvorstve, je na Mihaľkových obrazoch jasne vnímateľná. Je to latentná prítomnosť života zachytená kresbou akéhosi ideogramu. Duchovno krajiny a človeka sa zjednocuje (Pohľad do prírody, 1997)
Línia, ktorá zohráva v umelcových dielach dôležitú úlohu, sa v poslednom období stáva iba prostriedkom popisnosti transparentnej formy a objemu. Figuruje zväčša v prvom pláne obrazu a dostáva typografickú úlohu. V niektorých dielach sa mení na arabesku splývajúcu s maľbou, alebo nadobúda detsky hravú a nevinnú podobu. Často sa vo svojej predstave rozdáva na menšiu farebnú plochu. Diela posledného roku života maliara nás prekvapia svojím úplným oslobodením sa od videnej reality. Akvarely vnímame ako fluidum prírody, grafiky ako filozoficky senzitívne plochy, olejomaľby ako farebné zhluky v tunelovom centre obrazu. Tieto farebné „veže“ v dolnej časti pestro-zemité a v hornej priezračno-modré sú duševnou pečaťou pocitov autora. Dvíhajú sa hore v snahe vyjsť z obrazu (Pohľad, 1996).
Maliar a grafik Milan Mihaľko nie je maliarom veľkých orchestrov, netrhá vášne na kusy. Hrá tiché sólo adagia. V jeho vnútornej tvári je dostatok miesta pre každého živého tvora, ba aj zblúdilý kameň tu má priestor pre svoju existenciu. Veď hĺbka ľudskej duše je mĺkva a tajomná ako stojaté vody bez konca. Ako posledný šedo-ružový obraz uložený v kúte ateliéru.
V jeho okne žije krajina.
Daniela Kapráľová 1998
Citácie: Jablko nepadlo ďaleko od stromu, Podvihorlatské noviny č.19, 17.mája 1997
Žena a život, farebný linorez, 1965
Kompozícia, tlač z polystyrénu, 1967
Portrét s čiernymi vlasmi, kombinácia techník, 1971
V zajatí vetra, kombinácia techník, 1995
Bez názvu (šedo-ružový), kombinácia techník, 1998