Pokus o (mne blízky) portrét, Marián Šimkulič, šefredaktor Podvihorlatských novín

V Podvihorlatských novinách č.19 zo 17.mája 1997 vyšiel rozhovor s akademickým maliarom Milanom Mihaľkom a jeho synom Milanom pod príznačným názvom Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Netušil som, že generačná výpoveď staršieho z nich bude zároveň aj posledným písaným svedectvom o ňom, ktoré vzíde z klávesníc môjho počítača. Žiaľ, stalo sa. A tak aj za asistencie zvukového záznamu spomienok a obrazov oživujem naše stretnutia. Pretože Milan a to nech mi v tom ďalekom a predsa blízkom nebi odpustí, je pre mňa stále prítomný.

Spomínam si na naše prvé stretnutie. Bolo to v bývalej kolkárni. Milan sa v tom čase venoval grafike a olejom. Z tohto obdobia mám v pracovni obraz, ktorý mi silne pripomína Piccasove Slečny z Avignonu. Neviem, alebo si už nespomínam, čo pripomínal Milanovi. Vtedy som sa ho na to tuším zabudol opýtať. V každom prípade je to nádherný obraz. Pri príležitosti vtedy sa blížiacej výstavy som o Milanovi čosi napísal. Na pozvánku a azda aj do novín. Vtedajších Východoslovenských novín.

Naše stretnutia získali na intenzite, keď som prešiel pracovať do redakcie podnikového časopisu Chemlon. V tom čase som mapoval azda všetky jeho výstavy. Keď som sa stal riaditeľom Závodného klubu Chemlon, myslím, že jednu výstavu sme aj zorganizovali.

Za tie roky sme sa stretli veľakrát. Postupne sa jeho štýl menil, zhutnieval. Priznám sa, že ma zakaždým príjemne prekvapil. Akosi korešpondoval s pohodou, ktorá vyvierala z jeho duše. A tá vyrovnanosť mu bola vlastná aj napriek všetkým búrkam, ktoré sa prehnali jeho životom. Aj preto je pre mňa Milan stále blízky.

Myslím na to zakaždým, keď pohľadom pohládzam jeho obrazy, keď čítal recenzia o jeho tvorbe, keď počúvam... Azda tá pohoda oslovila aj vás, ktorí ste sa s ním alebo s jeho tvorbou stretli.

< späť na info

^ na začiatok stránky ^