Presnejšie, Humenné 2014

Kolekciu na túto výstavu som pripravoval v rokoch 2006-2013. Je to relatívne dlhé obdobie, kedy sa môj život začal točiť najmä okolo mojich detí Borisa a Janky. To bezchybne vycítila kurátorka výstavy Mgr.Art. Eva Tkáčikova, ale tých vplyvov bolo samozrejme oveľa viac. V istom zmysle až priveľa, aj preto som zvolil názov výstavy Presnejšie, pretože som chcel svojou tvorbou upresniť, čo sa okolo deje a čo prežívam. Veľa z toho som si však nezapamätal a tak vznikajú maľby, na ktorých sú len fragmenty väčších celkov, ktoré sa takto dostávajú do nových významov a súvislostí a s pôvodnou skutočnosťou už nemajú veľa spoločného - sú nakoniec nepresné?

Úvodné slovo do katalógu k výstave od kurátorky
Mgr.Art. Evy Tkáčikovej:

Meno autora výstavy Presnejšie − Milana Mihaľka „mladšieho“ − napovedá o silnej rodinnej tradícii, a tiež o výtvarnom „genofonde“. Výstava prezentuje prierez tvorby autora od roku 2006 do roku 2013. Plynule nadväzuje na svoj predošlý výtvarný prejav plný sebapoznávania a sebavyjadrovania. Rozvíja ho a obohacuje intenzívnym prežívaním rodinných vzťahov. Milan momentálne žije so svojou manželkou Alenkou a deťmi v rodnom Brekove, kde žil a tvoril jeho otec, ktorý bol výtvarníkom, propagačným grafikom a členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Mnoho prvotných impulzov a inšpirácií pramení práve v rodinnom prostredí.

Milanov syn Boris s nevšednou kreativitou kreslí vízie o stredovekých hradoch a bojovníkoch, nad ktorými sa vznášajú lietadlá... (Je možné, že raz Boris prevezme otcovu „štafetovú ceruzku“.) Jeho dcérka Janka si zas našla vzťah k včielkam, ktoré programovo zobrazovala, neskôr s obľubou kreslila namiesto včielok ľudský úľ − panelák, alebo si pri pečení koláča len tak zakreslí prstom do čokoládovej polevy. Boris a Janka majú v Milanovej tvorbe (rovnako ako v živote) dôležité miesto, vystupujú v jeho záznamoch a statusoch, vstupujú do jeho malieb, kde sa objavujú ich obrysy. Konkrétne tvary sa v jeho maľbách na farebnej ploche plátna menia na akési ťažko identifikovateľné symboly, ktoré voľne plávajú, poletujú vo fiktívnom priestore, či vznášajú sa na hladine farebných plôch.

Milan vo svojom okolí hľadá vzťahy, analyzuje, fotografuje a zaznamenáva každodenné situácie. Skúma myslenie svojich detí, snaží sa mu priblížiť, pretvára ich kresbičky, sprevádza ich slovom. Tento jeho evidentný vzťah k rodine, prelínajúci sa v tvorbe s kreativitou a poznatkami z oblasti vedy, sa premietol do série farebných obrazov, presnejšie povedané do olejomalieb a malieb žiarivými akrylovými farbami. Všetko, čo v jeho prípade pôsobí abstraktne, má svoj počiatok v reálnom svete, v jedinečnom okamihu, ktorý prežíva, alebo presnejšie − v konkrétnom zážitku, ktorý zaznamenáva, vrství a modifikuje, využívajúc výdobytky postmodernej doby − počítač a software. Vektorizovaním a zväčšovaním nepatrných detailov z rodinných fotografií vytvára poetické, abstraktné prostredie, v ktorom sa pôvodný motív a jeho reálny obraz stráca ako mimikry, mení sa na čistú, žiarivo farebnú a vibrujúcu kompozíciu. Jeho obrazy sú citlivými fragmentmi zo súkromného života. Sú sprevádzané slovom, nedopovedaným textom, „hlavolamom“, ktorým nám autor ponecháva priestor aj na vlastné interpretácie. Verbalizuje zákonitosti ľudských postojov a správania sa. Spolu s nim sa ocitáme v priestore relativity, ktorý je plný zložitých filozofických otázok.

V pozadí tohto tvorivého diania cítime aj Milanov záujem o vedu, presnejšie o biofyziku, ktorú študoval na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Mikrosvet atómov, interakcie medzi časticami, skúmanie vlastností látok − to všetko bolo a je pre Milana zaujímavým zdrojom inšpirácie a do veľkej miery to ovplyvnilo aj jeho výtvarné vyjadrovanie. Fyziku sa nesnaží stotožňovať len so vzorcami a pravidlami, ale vníma jej filozofický rozmer a kontext v realite každodennosti.

V jeho obrazoch racionalita s emocionalitou koexistuje v symbióze. S citom vytvára variácie kompozícií, vníma „geopatogénne zóny“ priestoru obrazu, v ktorom si každý prvok nájde svoje akurátne miesto. Niektoré jeho obrazy pôsobia trochu minimalisticky, pretože v procese tvorby redukuje formálne prvky a farebnosť. Obsahom sa však jeho tvorba od minimalizmu vzďaľuje. Spomeniem známy výrok minimalistu Franka Stella, ktorý povedal: „What you see is what you see,” („To, čo vidíte, je to, čo vidíte.“). Milan sa pozerá na svet z opačnej strany. Polemizuje, relativizuje realitu, kladie si/nám otázky − čo je za tým, na čo pozeráme? Jeho odkazom je tvrdenie, že to, čo vidíme, nemusí byť vždy len to, čo vidíme, že sa za tým môže ukrývať nový neviditeľný priestor – svet, ktorý vo svojich obrazoch odhaľuje (maľby Som fantómová bolesť, Som placebo, Odchádzajú, akoby prišli).